Kôň bol v stredoveku dopravný prostriedok aj vzácnosť. Za ich krádež, či usmrtenie padali drakonické tresty

Pred stáročiami predstavoval kôň jediný rýchlejší dopravný prostriedok a zároveň pomocníka.

Inak tomu nebolo ani v Košiciach v ranom novoveku. „Už v najstaršej mestskej knihe z rokov 1393 – 1405 sa spomínajú furmani (vectores), teda povozníci prepravujúci tovar či rôzne suroviny. Takíto furmani prepravovali do mesta aj drevo z mestských lesov, no po silných dažďoch, keď prišlo k premočeniu pôdy a ciest, bolo problémom pohybovať sa s konskými povozmi. V roku 1702 takáto situácia nastala a drevo z poddanskej obce Ružín muselo byť do Košíc, do pivovaru v Levočskom dome, prepravené na pltiach po rieke Hornád," priblížil historik Východoslovenského múzea v Košiciach Richard Papáč.

Mesto podľa neho taktiež spravovalo niekoľko mestských koní, slúžiacich potrebám členov mestskej rady či volenej obce. Stajne boli v dolných priestoroch radnice a staral sa o ne poverený človek zvaný mastallér alebo auriga, v podstate kočiš. Ten zodpovedal za ich vyživenie, čistotu a pripravenosť pre rôzne situácie.

„Takisto mal na starosti mestské stajne a napríklad za rok 1759 od mesta obdržal plácu vo výške 33 zlatých a 20 grajciarov a k tomu dostával aj určité dávky obilia. Zväčša mal svojho pomocníka, ktorý mu vypomáhal pri výkone náročnejších prác. V tomto roku sa v zoznamoch mestských zamestnancov a služobníkov objavuje aj tzv. auriga penes magnos equos, teda kočiš majúci na starosti veľké kone s ročným platom 25 zlatých, teda o niečo nižším, ako mal hlavný kočiš," priblížil Papáč.

Historik zdôraznil, že kôň bol veľmi ceneným pomocníkom aj v hospodárstve, napríklad pri orbe, na ktorú boli kone využívané popri voloch. „Z druhej polovice 16. storočia pochádza zmienka o tom, že Helena, manželka šľachtica Jána Golopiho, poslala na druhý deň po Veľkej noci ráno počas kázne v kostole svojich sluhov s koňmi na pole orať. Previnila sa tak proti kresťanstvu a proti starodávnym mestským zvyklostiam. Bola uväznená, napokon sa vďaka ručiteľom dostala von, musela však zaplatiť pokutu 10 zlatých," ilustroval historik realitu spred stáročí na konkrétnom prípade.

Ceny koní boli rôzne, záviseli, samozrejme, od typu a pôvodu, ale aj od ich farby. „Kone boli často predmetom kúpy či predaja. V roku 1577 predal Urban Zabo koňa Jánovi Czeczeokovi zo Ždane za 12 a pol gbelov pšenice, čo potvrdil aj sám Ján Czeczeok pri klasickom „zapíjaní úspešného obchodu“. V roku 1749 pri naceňovaní koňa ako predmetu krádeže bola poškodenému Jurajovi Kissovi za neho stanovená cena 10 uhorských zlatých," vyratúva Papáč ďalšie záznamy z kroník.

Veľmi časté, avšak v 16. a 17. storočí prísne trestané, boli krád